Page 13 - Sučianske_zvesti_1_2021

Maketa 1,2021_Sestava 1 22.03.21 8:45 Stránka 13

ZO ŽIVOTA OBCE NOVÉ SUČIANSKE ZVESTI

Šelma
-
Stojím už po koľkýkrát zadychčaný, opretý o paličky možno
stokrát, neviem asi 20 metrov od tej panorámy, ktorú tak dô-
h verne poznám a aj napriek tomu ma stále fascinuje. Ven-
dovka v pozadí s Malým Kriváňom a Mojským grúňom. Hla-
vou mi víria spomienky, ktoré ma pútajú s týmto prostredím.
ť
Neviem, kto vyslovil túto myšlienku, ak nikto, tak to vravím
ja: „Spomienky to je to, čo vám nikto nemôže ukradnúť.“
Tých spomienok je toľko, že verte mi, je pre mňa veľmi ťažké
vybrať z nich tie najpútavejšie, s ktorými by som sa chcel
s vami podeliť.
Vendovka je zvláštnym miestom. Stretnete tam ľudí, ktorých
dolu v dedine ani dobre nepoznáte a tu hore ste s nimi za
pár minút priateľmi. Darmo sa nehovorí, že do hôr chodia len
- dobrí ľudia a hory ľudí zbližujú. Niečo na tom pravdy je.
S rodinou trávime pekný letný víkend tu na Vendovke a je nám
všetkým príjemne. Deti sú zvedavé, poprekukávajú všetky zá-
a hadné zákutia chaty. Manželka pripravuje nejaké jedlo a ja si
á užívam jarného slniečka, vyvalený pred chatou na matracoch.
No úplná rodinná idylka. Narušila ju len príhoda s divými
osami, ktoré sme nechtiac vyplašili a potom oni nás tak, že stačilo málo a boli by sme si octové obklady prikladali celý deň, pravda, ak by to
pomohlo. Rýchly útek nás zachránil pred takouto šlamastikou. Ale ináč všetko v pohode. Podvečer plánujeme pooberať ešte nejaké jafury,
aby bolo do čaju. Jafurový čaj, ten vždy musí byť navarený, také je nepísané pravidlo a každý kto sa zastaví na chate, má možnosť ochutnať
túto špecialitu Vendovky. Dosť ľudí sa premáva okolo chaty. Jedni prichádzajú, iní odchádzajú, prehodíme s nimi pár slov, lebo tento víkend
je chata naším domovom a hoci sme tu už dva dni, nikto neprejavil záujem prenocovať. Všetko sa zmenilo poobede. Započujem hlasy
a idem pozrieť, kto to prichádza. Mravec, Jano a Ľubo sú pred chatou. Konečne nejaké vzrušo, vítam ich, lebo táto zostava sľubuje, že si
- užijeme kopec zábavy. Chalani majú v nohách už pekný kus cesty, prichádzajú až z Magury a v tejto spare majú toho už plné zuby. Ostávajú
spoločne s nami, lebo na druhý deň chcú ísť ešte na Kriváň a pooberať zopár jafúr. Jano nesie so sebou okrem ruksaku pod pazuchou
e
m skicár. Darmo, maliar sa v ňom nezaprie ani tu na horách. Prezeráme si jeho náčrty, ktoré nakreslil cestou. Či sa mu chce, alebo nie, musí
nám laikom ukázať a popísať, kde je aký kopec, lebo pri pohľade na Janove skice sa nám zdajú všetky rovnaké. Nuž čo, nevyučený majster,
e.
e hotový kat. Zrejme toto si o nás myslí čerstvý adept výtvarných umení, možno aj niečo horšie. Ale každý je na niečo.
Dobrí ľudia, príjemná atmosféra, čas nám ubieha veľmi rýchlo a hoci sa v lete zotmieva dosť neskoro, tak sa zabávame, že ani nezbadáme,
a že nastalo šero. Presúvame sa k ohnisku, ktoré je doménou detí, tým teraz velí ujo Mravec. Ten má s nimi svätú trpezlivosť a ani nie o ni-
k
ekoľko minút dostávame pozvánku na špekačky. Nebyť nepríjemných komárov, ktorí útočia na nás zo všetkých strán, nemal by večer pri
ohníku žiadnu chybu. Únava pribúda s časom a čoraz dotieravejšími komármi, až nás nakoniec tie hnusné komáre donútia presunúť sa
ť do chaty. Moja dcéra Janka ide si do špajze s lampášom zobrať niečo pod zub. Zrazu počujeme výskot. Čo ju tak mohlo vystrašiť? Dieťa
sa iste naľakalo nejakého plcha, ktorý sa tam poneviera. Janka nám ale svätosväte tvrdí, že v špajzi je „vlk“. Chúďa dieťa, myslím si
v duchu. Iste jej predstavivosť navodila spomienku na rozprávku o Červenej Čiapočke. Presviedčame ju, že v špajzi nemôže byť žiadny
- vlk a tobôž nie so svietiacimi očami, ako to tvrdí dieťa. Ale dcéra zaryto trvá na svojom, že vidí vlka a oči mu naozaj svietili, čo pre ňu zna-
menalo, že ju chce zožrať ako Červenú Karkuľku. Zaprisahal som sa, že už deťom na noc nebudem rozprávať „hororové“ rozprávky. Mrav-
a covi to predsa len nedalo a keď deti išli spať, zobral baterku a išiel skontrolovať špajzu. Prekutával ju celú a nikde nič a zrazu, keď posvietil
á na odložené matrace zablýska na neho pár očí. Vybehol zo špajze ako rýchlik a prstom bez slov ukazuje smerom k matracom do kúta.
Začali sme sa všetci smiať, niekto poznamenal, či náhodou neuvidel bielu myš. Mravec však tvrdil, že Janka mala pravdu. Nieže by tam
bol vlk, ale nejaké divé zviera leží naozaj na matraci. No to už bolo na nás všetkých priveľa. Čo to môže byť? Veverička, tučný plch, mladá
líška alebo nedajbože potkan? Potkan nie, prehlásil hodnoverne Ľubo a dali sme mu za pravdu, čo by tu robil v týchto výškach. „Azda, ak
len nejaký zatúlaný horský s ruksakom,“ utrúsil Jano. Také ale nie sú. Potkana sme vylúčili! Na ďalšie preskúmanie divotvorného tvora
som sa podujal ja a Mravec. Beriem baterku a zamierim ju do kúta, kde prstom ukazuje za mnou stojaci Mravec. Zablýskajú na nás ako
reflektory oči „šelmy“. Až Mravcova baterka odhalila, s kým máme do činenia. Žltá škvrna na krku neomylne pripomína kunu. To chúďa vy-
strašené ležalo na matraci a ani sa nepohlo. Zistili sme ešte v ten večer, že za sebou má pekne vyhryzenú dieru, kadiaľ vchádza do chaty.
Ráno musíme deťom ukázať, že to naozaj nebol vlk, ale malá, nezbedná kuna. Je však zaujímavé, že ráno tam kuna nebola, ale večer
opäť prišla na svoj matrac. Asi sa jej tam zapáčilo. Jano Zubček spomínal, že ju tam vídal celú jeseň. Možno by sa tu bola načisto udo-
mácnila, keby Ľubo, keď ho už riadne naštvala, lebo neustále zväčšovala svoj vchod, takže pomaly sa tam dali osadiť aj druhé dvere.
Zobral veľký plech a zaplátal ním milej kune dieru v chate. Na ten už nestačili ani ostré zúbky našej kuny. Ktovie, čo plánovala, možno
tam chcela presťahovať celú svoju kuniu rodinu. Odvtedy sme ju už viac nevideli. Milá kuna sa asi urazila a na návštevu viac neprišla.
Ďalšie dni nás najviac bavil umelec. Ráno som sa prebudil, pozriem z okna a vidím ako chodí okolo ohniska, nakúka pod každú lavicu,
pník. Toto všetko opakuje viackrát vždy v intervale jednej cigarety po preskúmaní okolia ohniska. Zvláštny rituál opakuje niekoľkokrát.
No krúti sa tam ako pes okolo horúcej kaše. Došlo mi, že niečo hľadá! Možno svoje skice a červíky. Viem to preto, lebo večer, keď sme
odchádzali do chaty, zabudol ich tam aj so sadou štetcov. No moja manželka mu ich odložila, ale ja, keď sa ma pýta na ne, či som ich
nevidel, tvárim sa, že o ničom neviem. A opäť už známy rituál sa opakuje. Ešte ho nechávam chvíľu variť, až kým mu ich nevrátim s prí-
sľubom piva pod Lipkou. Odmenou je mi nezrozumiteľné zamumlanie Jana Skrisu. Domýšľam si, že asi nie ďakovné. „Svetom nevďak
vládne,“ uzavriem pre seba. Okolo deviatej odchádzajú chalani pod Kriváň. A opäť zážitok, Jano vyťahuje z ruksaku galoše, vraj proti
rannej rose. Sú to tie klasické, do ktorých sa obúvali papuče s prackou. Namiesto vedra má priateľ desaťlitrový hrniec s ušami, v podobnom
moja dobrá stará mama zvykli variť slivkový lekvár. Drevený česák z čias ?????????? a bodkou za všetkou tou jeho výbavou je škatuľka
s červíkmi a pytliačka. Umelec chce zabiť jednou ranou dve muchy. Premýšľam. Má asi v pláne nazbierať hrniec jafúr a doniesť domov
ruksak pstruhov. No čo. Neberme mu jeho ilúzie, je tu prvýkrát. Umelci sú zvláštna kasta. Nakoniec bolo z toho všetkého sotva jafúr na
koláč a žiadny pstruh! Mávame Vendovi. Je čas ísť. Jano skúša ešte šťastie v potoku pod priehradou, ale pstruhy v ten deň nebrali.
Možno boli ako my unavené z tepla. Ani jeden záber. „Dnes asi u nás hody nebudú,“ zamumle sklamaný umelec. Ešte všetko preberieme
pod Lipkou a príjemný víkend je za nami. Ale spomienka ostala a skúsenosť tiež. To ale až niekedy inokedy, v ďalšom príbehu z Vendovky.
J. P.
13 www.sučany.sk